Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dychovka na metalový spôsob? Dokonca deathmetalový? Dnes už naozaj nikto nič negarantuje a všetko je možné. Stačí, že sa do toho pustia skutoční umelci – voľnomyšlienkári, dostatočne zapálení a fanatickí a hneď sa dejú veľké veci.
OTTONE PESANTE sú projektom, z ktorého je v našich končinách zrejme najznámejší Paolo Raineri. Ak ste počuli o hviezdnej formácii KoMaRa, v ktorej sa okrem slovenského gitarového vizionára Davida Kollara a fenomálneho bubeníka Pata Mastelotta realizoval s dychovými nástrojmi práve Paolo, viete veľmi dobre, čo môžete čakať aj v tomto prípade. Čokoľvek šialené, neortodoxné, netradičné, nevídané, neslýchané.
Ich fanúšikom čísla jeden je Travis Ryan z CATTLE DECAPITATION. Skutočne, vlastní ich úplne prvý vinyl z tohto debutového albumu. Keď hrali OTTONE PESANTE na jednom z letných metalových festivalov v Taliansku, boli pre deathmetalového mohykána z Kalifornie veľmi vítaným sprestrením večera. Rovnako uveličený z nich bol Shane Embury z NAPALM DEATH. Sú nadšené reakcie velikánov scény prehnané? Vôbec nie.
Ako vraví jedna z definícií, trombón (alebo pozauna, ak chcete) je jedným z najstarších hudobných nástrojov vyrobených z kovu. Jeho pôvod siaha až do 15. storočia. A hoci sa využíva najmä vo veľkých orchestroch či v jazzovej muzike, OTTONE PESANTE a menovite teda šľachovitý nezmar Francesco Bucci dokazujú, že sa s tým dá rúbať aj death metal. Trombón tu skutočne tvrdí muziku, trúbka všestranného a flexibilného Paola Raineriho je skôr melodickým nástrojom. Keď spustia všetci traja naraz aj s precíznym bicmenom Beppem Mondinim, je to nárez ako z veľkej knihy ťažkého kovu.
Je v nich špina starých talianskych westernov (skúste si vypočuť majestátnu „pohrebnú“ chuťovku „Trombstone“), majú niečo z kusturicovskej balkánskej atmosféry (šialená singlovka „Bone Crushing“), určite narazíte aj na subjektívne ozveny temnej, neromantizovanej slovenskej či moravskej dychovky. No a hlavne ten metal. Ten je tmelom, ťažkým čiernym lepidlom toho všetkého. Podobné pocity evokoval fínsky fenomén APOCALYPTICA so svojím debutovým albumom, OTTONE PESANTE sa však prezentujú od samotného začiatku vlastnými kompozíciami (skrytý track Raining Blood na prvom EP je výnimka potvrdzujúca pravidlo), idú viac do hĺbky, sú uveriteľnejší a sympatickejší.
Naživo je to vraj oveľa väčší masaker ako v štúdiovej podobe, ktorá sa pýši hviezdnou masteringovou starostlivosťou a možno až prílišnou uhladenosťou od Giovanniho Versariho (má na svedomí zvuk posledných MUSE). Môžete to zistiť sami, ak sa vyberiete na jeden z aktuálnych koncertov – OTTONE PESANTE brázdia našimi krajmi, dnes večer hrajú v Prešove, v sobotu 21. januára v Brezne a budúci týždeň aj v Prahe či Plzni.
Už premýšľajú o zakomponovaní extrémnych vokálov do svojej nateraz čisto inštrumentálnej hudby, veľmi intenzívne koncertujú (88 živých vystúpení za 9 mesiacov doma v Taliansku), OTTONE PESANTE to so svojou metalovou dychovkou myslia naozaj vážne. Ešte o nich rozhodne budeme počuť.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.